História motorových vozňov radu 811, sa začala písať koncom roku 1994. Železnice vtedy čelili naliehavej potrebe nahradiť zastarané stroje radov 820 a 830, ktoré pochádzali ešte z polovice minulého storočia. Riešením sa stala koncepčná modernizácia prívesných vozňov radu 011, ktorú ŽSR realizovali vo vlastných depách. Prvé dva prototypy uzreli svetlo sveta v roku 1996, pričom vozeň 811.001 sa zrodil vo Vrútkach a 811.002 vo Zvolene. Na rozdiel od svojich predchodcov radu 810 priniesli „mandarínky“ zásadný technický pokrok v podobe elektrického prenosu výkonu, pohonu oboch náprav a silnejšieho motora LIAZ s výkonom 237 kW. K celkovému dojmu prispel aj vylepšený interiér s čalúnenými sedadlami a vysokými opierkami.

Hoci sa výroba sériových vozňov rozbiehala pomerne chaoticky a zahŕňala kombináciu novostavieb aj ďalších prestavieb v ŽOS Zvolen, ich spoľahlivosť v náročnom teréne ich predurčila na nasadenie v horských oblastiach. Kľúčový moment nastal v roku 1999, kedy sa od pôvodných plánov nasadiť tieto vozne na Zemplíne upustilo a ich novým strategickým pôsobiskom sa stali práve Margecany. Dňa 19. augusta 1999 dorazili do tunajšieho depa štyri vozne, ktoré dostali mená podľa aktuálnych mien v kalendári – Elena (018), Lýdia (019), Anabela (020) a Jana (021). Ich príchod znamenal okamžitú a vítanú zmenu pre cestujúcu verejnosť na tratiach smerujúcich do Mníška nad Hnilcom a Nálepkova, kde nahradili morálne zastarané vozne radu 820.

Hoci „mandarínky“ priniesli do horských oblastí moderný komfort a výkon 237 kW len na krátke štyri roky, ich skutočná hodnota nespočívala v dĺžke trvania, ale v húževnatosti, s ktorou zdolávali náročné stúpania pod Volovskými vrchmi. Ich príbeh nám pripomína, že aj dočasná prítomnosť niečoho moderného a silného v nás dokáže zanechať trvalú stopu.

Pôsobenie „mandarínok“ v Margecanoch sa zapísalo do histórie Hnileckej štreky predovšetkým ich húževnatosťou. Vďaka pohonu oboch náprav a vyššiemu výkonu sa na tejto trati s náročnými sklonovými pomermi mimoriadne osvedčili. Neboli len náhradou za staršie vozne, ale často v spolupráci s rušňami radu 731 zaskakovali aj za väčšie motorové vozne radu 851 na spojoch smerujúcich až do Červenej Skaly. Pre Margecany a okolité obce sa stali neodmysliteľnou súčasťou koloritu krajiny pod Volovskými vrchmi. Ich éra v tomto regióne však trvala relatívne krátko a bola ukončená celospoločenskými zmenami na železnici v roku 2003.

Osudným sa im stal rok veľkej redislokácie vozidiel, ktorá súvisela so zastavením dopravy na mnohých regionálnych tratiach Slovenska. V dôsledku týchto zmien museli „mandarínky“ Margecany opustiť a našli si nové pôsobiská, napríklad aj v Trenčianskej Teplej. Ich miesto v margecanskom depe zaujali staršie vozne radu 810 a neskôr modernejšie 812. Napriek tomu, že od ich odchodu uplynulo už mnoho rokov, v spomienkach železničiarov zostávajú zapísané ako stroje, ktoré v náročných podmienkach Hnileckej doliny odviedli kus poctivej práce a priniesli do vtedajšej regionálnej dopravy nádych moderného cestovania.

Titulná fotografia zachytáva motorový vozeň 811.019 v žst. Mlynky, marec 2003. Autor: Petr Malý

Pramene:
– súkromný archív,
– časopis DRÁHA, č. 11/2016